Dnešný moderný notopis vznikol predovšetkým z tzv. menzurálnej notácie. Základom dnešného notového písma je označenie stúpajúceho radu siedmich tzv. pôvodných tónov prevzatými z abecedy:


          Každý ôsmy tón (rozpätie oktávy) sa javí ako opakovanie tónu prvého, ale vo vyššej polohe – pozícii. Môžeme si to predstaviť aj tak, že tóny: C – D – E – F – G – A – H sú schody z jedného poschodia a pokračujúce vyššie tóny: c – d – e – f – g – a – h sú „schodmi“ na poschodie ďalšie.

Tóny C1 - D1 - E1 - F1 - G1 - A1 – H1 sú tým „notovým schodišťom“ o poschodie nižšie atď. Od základného (prvého) tónu po ôsmy tvoria pôvodné tóny tzv. oktávu (z poschodia na poschodie):



          Pôvodne bolo začiatkom každej oktávy A, neskôr F a G. V 16. storočí sa objavuje známy a dodnes pretrvávajúci systém, podľa ktorého je základným tónom jednotlivých oktáv tón C. Takto sa vyvinul základný diatonický rad, ktorý dnes vyzerá nasledovne:


          Tým sa, až na malú výnimku (značenia B - H), dospelo k pomenovaniu tónov, ktoré sa používajú dnes. Kým sa podľa nemeckej terminológie používa na označenie siedmeho tónu diatonickej rady písmeno H, Angličania a Američania používajú písmeno B. Táto nejednotnosť v značení B - H vyžaduje stručné vysvetlenie.
          Odvodenie a problematiku tónov B - H dobre zvládneme, ak poznáme intervaly. Keď porovnávame intervalové vzdialenosti v diatonickej rade, zistíme, že okrem iných sa nachádza medzi tónmi tiež interval veľkosti troch celých tónov – medzi tónmi F - H. Tento interval sa nazýva tritonus. Vzdialenosť F - H je v diatonickom rade jediná a pre svoju disonantnosť (neľúbozvučnosť) bola v stredoveku nazývaná „diablom v hudbe“ (tzv. tritonus diabolicus). Vtedajší hudobníci v snahe vyhnúť sa mu ho proste vynechávali alebo ho podľa potreby nahradzovali pomocným nižším poltónom. Novému, chromaticky o poltón zníženému tónu nebol pridelený názov. Preto vtedy B predstavovalo vlastne tóny dva. Ďalším vývojom bol pre diatonické „B“ určený hranatý tvar(h), tzv. B-quadratum (štvorhranné „B“). O pol tónu nižšiemu (chromatickému) „B“ sa prisúdilo značenie oblé b (b). Diatonický rad v tej dobe vyzeral v rôznych oktávach nasledovne:



          Nakoniec sa z B-quadtatum vyvinulo H (ako označenie diatonického – vyššieho tónu na siedmom stupni diatoniky). Oblé b sa ustálilo ako označenie chromaticky nižšieho tónu na tomto stupni.




          V súčasnej dobe je niekedy problém, ktorá literatúra aké označenie používa. V nemeckej notácii sa namiesto krížika (♯ - zvyšovacie znamienko o poltón) používalo písmeno h. V spojení s notou „B“ označovalo, že ide o B-quadratum, naše súčasné H – h. Postupne písmeno „h“ (pôvodne B-quadratum) úplne zatlačilo označovanie „B“. To znamená, že diatonický (pôvodný – vyšší) tón v stupnici (diatonickej rade) sa označoval už len ako „H - h“. Pre chromatický nižší poltón sa ponechalo označenie B – b. U nás sa zavedené „H – h“ pre označenie VII. stupňa (tónu) diatonickej rady zachovalo dodnes. Pre poltónovo znížený VII. stupeň zostalo „B – b“. Rovnako je tomu aj v Českej Republike, Nemecku, Poľsku. Dnes má u nás a v týchto krajinách označenie siedmich (základných) diatonických tónov tento tvar:


          Angličania, Američania, Holanďania, atď., boli pri pomenovaní siedmeho diatonického tónu logickejší a dali prednosť písmenu „B“ alebo „b“.
Poznámka: vychádzali z logického sledu – použitia prvých siedmich písmen abecedy A – B – C – D – E – F – G. Základný diatonický rad u nich vyzerá nasledovne:

          Opísaná odlišnosť zaužívaného značenia a prístupu je dnes príčinou nezrovnalostí pri štúdiu notových zápisov zo zahraničia. Zapamätajme si preto tieto rozdiely!

          U nás sa značí poltónová postupnosť A – B – H – c („a – b – h – c1“) pričom od základného tónu „C“ je „A“ sexta – VI. stupeň, „B“ malá septima – VII. (chromaticky, nižší) stupeň, „H“ veľká septima – VII. (diatonický, vyšší) stupeň a „c“ oktáva - VIII. stupeň. Pre značenie rovnakého sledu sa tiež používa označenie „A – HES – H – C“, pričom zvukovo HES = B.

          Angličania a krajiny používajúce ich notačný princíp nepoznajú označenie H. Majú len B a pri označení vyššie zmieneného sledu tónov píšu A – Bb – B – C alebo A – Bb – B – B♯, pričom zvukovo B♯ = C.

My budeme používať pravidlá zaužívané u nás, resp. pravidlá nemeckej notácie, to znamená s použitím označení B ako malej (chromatickej) septimy – VII. stupňa a H ako veľkej (diatonickej) septimy.

Posúvky

          S vyššie uvedeným opisom vzniku chromaticky zníženého tónu H - B súvisí aj problematika znižovania a zvyšovania ostatných tónov diatonického radu (DR). S vývojom hudby notácia postupne riešila aj túto otázku. V začiatkoch sa zápis týkal len písmena B-b-h, ale neskôr sa poltónové vzdialenosti zavádzali aj tam, kde sa už spomínaný „tritonus diabolicus“ nenachádzal. Proces týchto zmien prebiehal z melodických dôvodov. Pôvodný diatonický rad (v rozsahu oktávy) bol rozdelený na 12 poltónových vzdialeností a vytvoril sa tak chromatický rad:


          Písmeno b sa používalo ako znižovacie znamienko – posúvka. V dôsledku rýchleho písania nôt v 13. storočí dostalo B-quadratum dva tvary: (neskôr odrážka) a ♯ (krížik). Obidva tvary mali najskôr rovnaký význam a platili ako zvyšovacie znamienko (posúvka) o poltón. V 17. storočí týmito zmenami dochádza k nástupu „chromatiky“ a tak vzniká poltónový rad – resp. tónová sústava. Pôvodné diatonické zoskupenie je často chromaticky pozmeňované. Zhruba v tomto období došlo k významovému odlíšeniu znaku ♯ na odrážku a krížik. V dnešnej dobe používame k pozmeňovaniu výšky tónov tieto posúvky:

Krížik (♯) je posúvka, ktorá zvyšuje jeden alebo viac tónov o poltón. Takto vzniknutý tón alebo tóny dostávajú koncovku „is“. Napríklad: cis, dis, eis, fis, gis, ais=b, his=c.

Béčko (♭) je posúvka, ktorou sa pôvodné diatonické tóny znižujú o poltón. Takto vzniknuté tóny používajú koncovku „es“. Napríklad: ces=h, des=cis, fes=e, ges=fis, hes=b. Výnimku tvoria poltónovo znížené tóny „e“ a „a“ u ktorých pridávame k základu len „s“ - „e“ – poltón = „es“. Tiež a – poltón = „as“.

Dvojitý (španielsky) krížik (X) slúži na dvojité zvýšenie pôvodného tónu alebo tónov. Ide teda o zvýšenie o jeden celý tón (dva poltóny) naraz! Pre označenie takto zvýšených tónov sa zaužívalo označenie koncovkou “isis”. Napríklad: cisis=d, disis=e, eisis=fis, fisis=g, gisis=a, aisis=h, hisis=cis. Takéto označenia sa v praxi vyskytujú oveľa menej a sú nepraktické. V praxi sa využíva ich “enharmonická zámena”. Enharmonické tóny sú tóny, ktoré rovnako znejú, ale rôzne sa do notovej osnovy zapisujú! Napríklad, cis – des, dis – es, hes – c, atď. Zvyšovacia hodnota španielskeho krížika je dvojnásobná ako v prípade krížika normálneho.

Dvojité ♭ (♭♭) má opačný účinok ako španielsky krížik a znižuje tón alebo tóny o dva poltóny (o jeden celý tón). Pri pomenovaní novo vzniknutých tónov používame koncovku „eses“ s výnimkou tónov „e“ a „a“, kde použijeme „eses“ a „asas“. Opisne: tón „e“ mínus dva poltóny = eses = d; tón „a“ mínus dva poltóny = asas = g. Tóny „eses – d“, „asas – g“ sú enharmonické tóny!

Odrážka ruší platnosť predchádzajúcej jednoduchej posúvky (♯, ♭). Po použití odrážky sa názvoslovie mení do pôvodného tvaru a koncovky „is“ alebo „es“ sa rušia.



Čítajte noty s použitím posúviek



          Všetky posúvky sa píšu pred noty, ktoré sa majú pozmeniť (znížiť alebo zvýšiť). Píšu sa mierne priklonené k note, ku ktorej prináležia. V prehľadnej tabuľke vidíme použitie posúviek v diatonickom rade:




V zahraničí a zahraničnej literatúre sa môžeme stretnúť s týmto pomenovaním:

Solmizačné slabiky

          V niektorých krajinách sa dodnes používa pomenovanie tónov tzv. solmizačnými slabikami. O ich zavedenie sa zaslúžil mních Guido z Arezza, ktorý praktikoval vyučovaciu metódu, podľa ktorej vštepoval svojim žiakom do pamäti jednotlivé tónové odstupy v diatonickom rade. Metóda spočívala v neustálom opakovaní a zdôrazňovaní počiatočných slabík veršov hymny, ktoré označovali vždy (DR) za jeden stupeň diatonickeho radu. Verše sa stále predspevovali a v priebehu doby sa dospelo až k tomu, že sa tieto slabiky začali používať pre pomenovanie základných tónov diatonickeho radu. S problémom súvisiacim s „tritonus diabolicus“ sa neskôr prešlo na používanie šiestich slabík. Tento rad sa nazýval hexachord.


          Vynechanie siedmej slabiky (hexachodrické poňatie) nezodpovedalo rozsahu spevom cirkevných stupníc, ktoré boli spravidla väčšie. Najskôr sa zamenila slabika ut (ako nespevná) za slabiku „do“. V 16. storočí bol opätovne zavedený siedmy stupeň a solmizačná slabika si. Tým bol hexachord doplnený na sedemtónový rad (septachord), ktorý vyjadroval solmizačnými slabikami základný diatonický rad:



          Jednotlivé tóny diatonickeho radu v rôznych výškových odstupoch (hovoríme oktávach) tvoria dnes tónovú sústavu. Oktávový „výsek“ (diatonický rad v každej výške) z tónovej sústavy tvorí relatívne samostatnú jednotku. Rozdelenie tónov do oktáv na samostatné úseky bolo zavedené kvôli prehľadnosti. Oktávové delenie vytvára pevnú kostru tónovej sústavy. Ktorýkoľvek tón jednej oktávy je totožný s jeho výškovými variantmi v ostatných oktávach, ide o násobky kmitočtov týchto tónov.