Pri tvorení harmónie, teda pri spájaní akordov musíme dodržiavať isté pravidlá aby sme sme sa vyhli niektorým častým chybám vo vedení hlasov akými si napríklad nemelodickosť jednotlivých hlasov. Aby sme predišli najčastejším chybám v spájaní akordov, musíme pochopiť správne vedenie hlasov. V nasledujúcom príklade (v štvorhlase) budeme hýbať akordami len toľko, koľko je nevyhnutné. Budeme sa vyhýbať veľkým skokom a pokiaľ dva susedné akordy majú jeden alebo viacero spoločných tónov, budeme ich zadržiavať vkaždý v tom istom hlase:

1.) Vedenie kvintakordov - Spoločné tóny susediacich akordov zadržíme v tom istom hlase.



Konsonancie ako kvintakordy vo vyššie uvedenom príklade 1. môžeme spájať takmer bez obmedzení. Akordy s disonanciami si však vyžadajú zvláštny postup. Prítomnosť ich septimy si vyžaduje zvláštne rozvedenie. V septakorde disonantnú septimu rozvádzame tak, že zvyčajne klesá o jeden stupeň a stáva sa kvintou, terciou alebo základným tónom nasledujúceho akordu, alebo ostáva zadržaná v tom istom hlase.

2.) Vedenie septakordov - Septima ostáva zadržaná a stáva sa kvintou nasledujúceho akordu (2a, 2e), terciou nasledujúceho akordu (2b, 2f), základným tónom nasledujúceho akordu (2c, 2g). Septima klesá o stupeň nižšie a stáva sa terciou nasledujúceho akordu (2d, 2h), kvintou nasledujúceho akordu (2i, 2j), základným tónom naskedujúceho akordu (2k, 2l).



Konsonancie (konsonancia – ľubozvučnosť) - v uvedených príkladoch považujeme za konsonantné akordy durové a molové kvintakordy.
Disonancie (disonancia - neľubozvučnosť) – v uvedených príkladoch považujeme za konsonantné akordy zmenšené kvintakordy (prítomnosť disonantnej zmenšenej kvinty) a septakordy (prítomnosť disonantnej septimy).